Dokumentárny film mapuje teroristické akcie v normalizačnom Československu, pripravované jednotlivcami. Sú to ľudia, ktorých myšlienky zostali často nezrealizované, ale napriek tomu tvorili osamelé hrdinské výkriky v homogénnej sivej mase občanov. V pozadí tejto ústrednej témy sa rozohráva otázka morálky, iracionality terorizmu, jeho zmyslu a vražednej sily v dnešnom svete.
Terorizmus je tým najzradnejším problémom vyspelých krajín. Útočí nečakane,
na nevinné obete a v mnohých aspektoch je vlastne veľmi iracionálny. Jeho zlo je neporovnateľné s tým, ktoré poznáme z našich etických zásad. Sme v nevýhode i preto, lebo sme v našom "svete smiechu z veľkých gest" naučení absolútnej relativizácii hodnôt. Tí, ktorí útočia, sú vlastne vo výhode absolútneho nepochybovania. Ich viera (presvedčenie) je taká absolútna, že nemá pochybností, tak ako ani činy, ktoré konajú v jej mene.
Ak by sme však začali pátrať po pôvode týchto činov alebo lepšie povedané hneve, ktorý ich privoláva ako konečné riešenie, ako jediné veľké gesto, ktoré upozorní, narazíme na neslobodu, chudobu, nestabilitu, ktorú títo ľudia zažívajú mnohokrát niekoľko generácií dozadu. Tak sa vlastne ocitáme zasa v bludnom kruhu našej západným myslením naučenej relativizácie, kde niet možnosti vyrieknuť jednoznačný súd, kde má každá minca dve strany. Kde obeť nie je nikdy jednoznačne len obeťou, ale aj odsúdeným.
My sami sme zažili formu útlaku a neslobody, i keď možno nie v takom rozsahu ako krajiny, z ktorých dnešní teroristi zväčša pochádzajú.
Isté však je, že žiadna relativizácia tej dobe vlastná nebola. To, že skutky, ktoré sa javili ako zlé, sú dnes posudzované ako hrdinské činy, je práve jedným z dôkazov, že relativizácia je súčasťou našej dnešnej spoločnosti. To, že na tieto skutky možno nazerať z viacerých zorných uhlov, je zároveň téma pre tento film.
Ale tým najzávažnejším faktom, ktorý vypláva na povrch pri akomkoľvek relativizovaní veľkých protispoločenských činov gest, je fakt, že toto hrdinstvo stavia na porušení základnej biblickej morálky nezabiješ.
Kde je teda hranica ospravedlnenia porušenia tohto najsilnejšieho zákazu zo všetkých?
Je to ohrozenie nášho vlastného života, ktoré nás oprávňuje takto konať? Pravdepodobne musí nesloboda a útlak dosiahnuť takú silu, že sa cítime byť neživými(ohrození na živote).
Postavy, ktoré tak konali alebo to mali v úmysle počas doby normalizácie sú
obrazom tej doby. Akoby boli so svojimi osamelými pokusmi rovnako pitoreskní
ako prvomájové heslá. Ich pokusy častokrát nevyšli práve pre ich "osamelosť cezpoľných bežcov". Na druhej strane to boli práve oni, ktorí nepotrebovali za sebou cítiť váhu silnej organizácie, aby mohli konať a upozorniť tak na stav neslobody v čase, keď väčšina tvorila mlčiacu šedú masu.